Slovenský štát 1939-1945

Životopis Adolfa Hitlera

Adolf Hitler - Rakúšan so židovskými koreňmi. A predsa sa vyhlasoval za „najnemeckejšieho“ z Nemcov. Politický a vojenský vodca a jeden z najväčších diktátorov 20.-teho storočia. Hitler premenil Nemecko na plne militarizovanú (militarizmus – politika vojenskej moci, zbrojenia) spoločnosť a spustil 2. svetovú vojnu v roku 1939. Dúfal, že ovládne celý svet, dokonca na určitý čas ovládol väčšinu Európy a veľa zo severnej Afriky. Rozhodol sa pozdvihnúť Nemecký národ nad ostatné a popri tom vyzabíjal milióny Židov a Rómov. Slovania a veľa iných boli pod jeho nadvládou tiež utláčaní.

Narodil sa 20. apríla 1889, večer o 18:30 v hostinci u Pomorantza, v malej rakúskej dedinke Brunau nad Innom blízko hraníc s nemeckým Bavorskom. Jeho otec Alois bol colným úradníkom.

Pochádzal z chudobnej rodiny a pozícia colného úradníka bolo na jeho pomery niečo úžasné. Bol to nemanželský syn slúžky Anny Schiklgruberovej a bohatého Žida Frankenbergera, u ktorého slúžila. Alois však bol pokrstený po matke, Schicklgruber. O 5 rokov sa matka vydala za Johana Gregora Hiedlera. Manželstvo trvalo päť rokov. Mária zomrela a Alois išiel žiť na malú farmu ku svojmu strýkovi. Keď mal trinásť rokov, odišiel do Viedne, kde prešiel rôznymi zamestnaniami. Nakoniec bol colným úradníkom. V tomto čase sa stala dôležitá udalosť. Alois vždy používal ako priezvisko Schicklgruber podľa svojej matky. Jeho strýko ho však presvedčil, aby si zmenil priezvisko podľa neho na Hiedler. Avšak pri zápise do úradných kníh bolo meno skomolené a zapísané ako Hitler. Tak sa v roku 1876 vo veku tridsaťdeväť rokov stal Alois Schicklgruber Aloisom Hitlerom. Preto tisíce Nemcov kričalo neskôr „Heil Schicklgruber“ namiesto „Heil Hitler“. V roku 1885 sa Alois Hitler oženil s vnučkou svojho strýka Hiedlera, Klárou Pölzlovou. Bolo to jeho tretie manželstvo. Alois mal štyridsaťosem rokov a Klára mala dvadsaťštyri rokov. Prvé tri deti im zomreli a štvrtým dieťaťom bol Adolf. Alois mal z predošlých dvoch manželstiev už dve deti, preto Adolfa môžeme pokladať ako šieste z ôsmych detí. Adolfov otec mal vtedy päťdesiatdva rokov. Matka sa bála o malého Adolfa a zahrňovala ho veľkou láskou a starostlivosťou. Ku Adolfovi pribudli ešte neskôr brat Edmund a sestra Paula. Alois Hitler bol teda polovičný žid.

Keď sa narodil Adolf, volal sa už teda Hitler a bol štvrtinový žid, nie teda čistá árijská rasa, ako o ňom vyhlasovali. On to však o sebe nikdy verejne neprehlásil.

Adolf Hitler mal pohodlné detstvo, vyrastal ako každý normálny chlapec v jeho dobe. Reči, že odtrhával vtákom krídla, že pribíjal žaby v škole na tabuľu a že pri prijímaní napľul na hostiu sú čisté výmysly. Od svojich rovesníkov sa odlišoval hádam len tým, že bol inteligentnejší ako oni a nadovšetko miloval divadlo a knihy. Učitelia ho mali radi, a keby im vtedy niekto povedal, že tento chlapec o niekoľko rokov zapríčiní druhú svetovú vojnu a že nechá povraždiť milióny židov, asi by ho považovali za blázna. Realita však taká bola. V roku 1895 ako šesťročný nastúpil malý Adolf do základnej školy v dedine Fischlham blízko mesta Linz. Keď mal Adolf sedem rokov, rodina sa presťahovala do mesta Lambach medzi Linzom a Salzburgom. Adolf mal pekný hlas a tak spieval v chlapčenskom zbore. Vo voľnom čase sa hral obľúbené hry na kowbojov a indiánov. Mladý Hitler prečítal všetky knihy od Karla Maya. V čítaní pokračoval aj ako Führer. Počas nemeckého útoku na Sovietsky zväz, niekedy pozeral na Rusov ako na červenokožcov. Doporučil svojim generálom, aby si zaobstarali Mayove knihy o boji proti Indiánom.

V roku 1898 sa rodina presťahovala do dediny Leonding blízko Linza. V škole v Brunau sa mu darilo dobre. Objavil v sebe talent na kreslenie, špeciálne na kreslenie budov. Mal schopnosť dívať sa na budovy, zapamätať si architektonické detaily a presne ich reprodukovať na papier úplne naspamät. Preto po skončení základnej školy chcel ísť na klasickú strednú školu. Sníval o tom, že sa stane veľkým umelcom. Ale otec chcel, aby syn išiel v jeho šľapajách. Preto ho poslal do technickej strednej školy do Linza v septembri 1900. Adolf bol veľmi nešťastný a začal boj medzi otcom a synom. Hneď v prvom ročníku prepadá. Postupne však zlepšuje svoj prospech. Ale už postup do kvarty sa viaže na podmienku zbaviť lenivosti. Najväčším problémom bola pre neho matematika. Tu sa v škole stretol aj s nemeckým nacionalizmom. Veľký vplyv mal naňho učiteľ dejepisu Dr. Leopold Pötsch. Svojimi vzrušujúcimi príbehmi o slávnych nemeckých postavách ako sú Bismarck a Fridrich Veľký spôsobil, že nemecký nacionalizmus sa stal Hitlerovou utkvelou myšlienkou. Smrť jeho otca v januári 1903 zmenila rodinu. Príjmy tých, ktorí prežili boli adekvátne k potrebám Hitlera, jeho matky a jeho sestry, ale absencia dominantnej pozície otca zmenila Hitlerovo postavenie v rodine. Adolf sa ako trinásťročný stáva hlavou rodiny. Ako pätnásťročný prestúpil na strednú školu (Realschule) do Steyera, mestečka vzdialeného 25 km od Linza, čo znamennalo hodinu cestovať vlakom. Ani tu to nie je „bohviečo“, ešte dvakrát prepadne z nemčiny a matematiky, teda z predmetov, v ktorých neskôr dosiahol svojrázne, ale pozoruhodné výsledky. Školu opustil zo zdravotných dôvodov, a tak nemal urobené záverečné skúšky. Niekoľko nasledujúcich rokov strávil nečinne premýšľaním nad svojim neúspechom. Mama ho nútila aby si našiel prácu. Pre mladého Hitlera však každodenná práca bola odporná. Žil vo Viedni a navštevoval múzeá, opery a sedával na brehu Dunaja. Tu sníval o tom, že sa stane veľkým umelcom.

V roku 1907 sa prihlásil na Umeleckú akadémiu do Viedne. Skúšky neurobil a tak sa vrátil domov. Dostane však ťažkú pľúcnu chorobu a tak sa jeho nádeje rozplynú. Lieči ho doktor Bloch. V ďalších rokoch mu Hitler posiela vlastnoručne namaľované pohľadnice a on mu za to občas pošle nejaké peniaze. Ale aj vďačnosť má svoje hranice. Doktor Bloch je totiž Žid, a tak môže byť rád, že hneď po anšluse nešiel do koncentračného tábora, ale mohol zomrieť za hranicami prirodzenou smrťou. Po smrti matky , ktorú veľmi miloval sa v roku 1908 opäť prihlásil na Umeleckú akadémiu vo Viedni. Na skúškach opäť prepadol. Prácu si nehľadal, len sa túlal po Viedni a dostáva sa na morálne dno. Odchádza z internátu a 26. júna 1910 sa ubytuje v mužskom útulku, za tri koruny týždenne. Útulok to nie je niečo pre bezdomovcov, je to akýsi hotel najnižšej cenovej skupiny, kde okrem neho bývajú aj robotníci. Žije z ruky do úst, ale opäť začína študovať ako samouk. Teraz však nie maliarstvo, ale politiku. Z maliarstva prešiel z nevysvetliteľných príčin na politiku. Len tak sa začína flákať po meste. Raz, keď takto chodí ani nevie kam, tak hlboko sa zamyslí, že si nič okolo seba nevšíma. Keď sa prebudí, prvé čo uvidí, je Žid v kaftane (široký dlhý orientálny plášť). Vtedy v ňom vzbĺkla nenávisť voči nim a všetku pliagu ľudstva pripisuje im. Tu sa rodia počiatky Hitlerovho antisemitismu (rasová nenávisť k Židom) a obrovská nenávisť k marxizmu (podľa Karola Marxa, ktorý vytvoril teoretický základ komunizmu „vláda robotníckej triedy“), o ktorom robotníci na ubytovni neustále rozprávali.

Medzi rokmi 1910 a 1913 sa Hitlerov život zlepšil, keď začal maľovať a predávať pohľadnice a obrázky na živobytie, kopírovanie slávnych obrazov a kreslenie verejných budov. Vymieňal si názory s ostatnými v ubytovni, a tým si vytváral jeho ľudovo-hovoriaci štýl. Za pár halierov kúpi brožúry s antižidovskými a nacionalistickými myšlienkami, ktoré vychádzajú dva razy do mesiaca s nakresleným hákovým krížom uprostred. Z týchto letákov čerpal myšlienky pre svoju knihu. Tu niekde sa rodí jeho nová ideológia a presvedčenie, že za všetko zlé na svete sú zodpovední židia ako takí.

24. mája 1913 sa presťahuje do Mníchova a vyhlási že je bez štátnej príslušnosti. Keďže je občanom Rakúska a mal narukovať na vojnu, polícia po ňom pátra. Dostane sa pred súd a musí zaplatiť pokutu 1200 mariek. Nakoniec sa súd skončí bez pokuty, pretože zistia, že je fyzicky neschopný slúžiť v armáde. V Nemecku však dobrovoľne nastúpil do armády, do 16. bavorského záložného pluku a už 21. októbra 1914 odchádzajú na front. V októbri 1916 bol zranený v boji na Somme. V marci 1917 sa vrátil na front.

V auguste 1918 je Hitler vyznamenaný železným krížom II. a neskôr aj I. stupňa, čo bol na radového vojaka obrovský úspech, ale nikdy nebol povýšený. Vo vojne, kde boli veľké obete, mu nadriadení dávali úlohu ako človeka, ktorý mohol niesť odkazy a robiť iné nebezpečné práce, ale nebol schopný viesť mužov do vojny. V októbri 1918 dočasne oslepol. Stalo sa tak po útoku britských vojakov s chlórovým plynom pri Yprese. Na fronte sa ešte viac sformovalo jeho vnútorné presvedčenie, videl zákopovú vojnu, ako súboj pre prežitie rás, súboj, ktorý bol podstatou existencie. Keď sa 12. marca 1918 Nemcom nepodarí posledný úder, všetko je už zrátané. Hitler leží vo vojenskej nemocnici. Presvedčí sám seba, že armáda nebola porazená, ale zradená – bodnutá od chrbta Židmi, socialistami, komunistami a rôznymi ďalšími protivlasteneckými zbabelými skupinami. Po návrate z frontu začal nenávidieť tri veci: Židov, marxizmus a Versaillský systém. Marxizmus sa protiví jeho ideológii, Versailský systém neuznáva, lebo je protinemecký. Jeho neuveriteľná schopnosť predvídať mu vraví, že pád monarchie Wilhelma II. je nablízku. Vojnou zničené Nemecko je v rozklade a milióny ľudí sú bez práce. Je len otázkou času, kedy padne Wilhemova vláda. Navyše nenávidí tých nemeckých politikov, ktorý súhlasili s podpisom Versaillskej zmluvy. Považuje ich za vlastizradcov a prahne po pomste. Začiatkom roku 1919 Kráľ Wilhelm II. abdikoval a to bol koniec tzv. druhej ríše.

Po skončení vojny sa Hitler vrátil do Mníchova. Bol zvolený ako politický hovorca obvodnou vojenskou základňou, dostal špeciálny tréning a dostal príležitosť nacvičiť si verejné prejavy pred tým, ako vrátia vojnových zajatcov. Jeho rečnícke úspechy viedli k tomu, že ho vybrali za pozorovateľa politických skupín v mníchovskej oblasti. Stal sa tajným agentom v nemeckej armáde. V septembri 1919 mal vyšetrovať malú skupinu v Mníchove zvanú Nemecká robotnícka strana.

Zúčastnil sa mítingu a tu sa nadchol politickým myslením strany. V roku 1919 sa stal jej členom a tak vstúpil aktívne do politiky ako tridsaťročný. V roku 1920 navrhol neslávny hákový kríž ako symbol strany. Aktívne sa zúčastňoval na získavaní nových členov strany. Bol výborným rečníkom. Zmenil názov strany na stranu nemeckých národnosocialistických robotníkov. V roku 1920 mala strana asi tri tisíc členov. V roku 1921 bol zvolený za vodcu tejto strany, ktorú skrátene označujeme NAZI.

V roku 1921 dostalo Nemecko požiadavku na splatenie škôd, ktoré spôsobilo v prvej svetovej vojne. Tieto reparácie činili tridsaťtri biliónov dolárov. Marka klesla a Nemci stratili svoje životné istoty. V roku 1923 mala strana NAZI 55 000 členov. Hitler, ktorý nebol spokojný s demokratickým zriadením, cítil svoju príležitosť na zmenu. Začína rečniť po hostincoch a kluboch hlavne proti marxizmu a Versailskému systému, neskôr sa už formujú prvé fašistické myšlienky. Jeho popularita veľmi stúpa. Dokonca sa s ním radia aj veľké ryby vtedajšej Nemeckej politickej scény, čo využíva neskôr na ich porážku. Nemecká robotnícka strana, premenovaná na Národnú robotnícku stranu Nemecka (NSDAP alebo Nacionalistická strana), sa stala centrom Hitlerovej pozornosti. Tu našiel odbytisko pre svoj talent politickej agitácie a stranícku organizáciu. Strana propagovala v základe tie isté myšlienky, s ktorými sa Hitler stretol vo Viedni: násilný rasový nacionalizmus a antisemitizmus. Zdieľal tiež opozičný nacistický názor voči liberálnej demokracii Nemeckej Weimarskej republiky, ktorá bola ustanovená po vojne. NSDAP, nazývali ich aj Nacisti, mali svoj vlastný program. Volali všetkých Nemcov, aj tých v zahraničí, ako aj tých ktorý sa cítili byť Nemcami, aby sa spojili do jedného štátu. Štátu, ktorý by tvorili len príslušníci čistej árijskej rasy, rasy svetlovlasých a modrookých Nemcov.

Ďalej chceli silnú, jednotnú, ale hlavne jedinú vládu. A jedna z najdôležitejších vecí, chceli odvolať Versailskú zmluvu, lebo podľa Hitlera „Versailská zmluva je vnútornou porážkou každého pravého Nemca a mojim osobným sklamaním v túto vládu. Nie je Nemec ten, kto s ňou súhlasí.“ Bol najlepším náborárom strany a vďaka tomu, že bolo potrebné platiť za účasť na jeho vystúpeniach, aj najúspešnejším získavačom financií. Ak mu niekto zo strany protirečil, Hitler vždy našiel spôsob ako sokov a rivalov vyhnať zo strany. Niekoľkokrát sa vyhrážal, že opustí stranu sám. Hitler dosiahol dostatočnú podporu a 29. júla 1921 bol zvolený za Fűhrera (absolútneho vodcu) strany. Nacisti zorganizovali súkromnú armádu pre svoju vlastnú stranu a úderové jednotky, tzv. Hnedé košele – jednotky SA (z nemeckého Schutzarmee, čo znamená ochranná armáda). Ich pouličné boje a taktika násilia na politických zhromaždeniach pomohli vytvoriť horúcu atmosféru, ktorá svedčila politickým extrémistom. 9. novembra 1923 sa Adolf Hitler pokúsil o štátny prevrat, ktorému sa v dejinách hovorí Mníchovský pivný puč. Vodca NSDAP vyhlásil v Mníchove „národnú revolúciu“ a podľa príkladu talianskych fašistov (Benito Mussolini) šiel na čele pochodu 2000 demonštrantov. Smerovali na Mníchov a boli za zosadenie Bavorskej vlády. Jeho pokus opuč sa však nevydaril. Bavorská polícia s použitím zbraní rozohnala demonštráciu nacionálnych socialistov v mníchovskej Feldherrhalle, ktorú viedol Hitler a bývalý generál Erich Ludendorff.

Stroskotali aj plány nacionalistických kruhov na zvrhnutie ríšskej vlády pripravované už od septembra. Vládu mali prevziať traja direktori s diktátorskými plnými mocami. Na ich čele mal stáť šéf najvyššieho vojenského velenia generál Hans von Seeckt. Už začiatkom novembra však začali prípravy na prevrat viaznuť. Seeckt vyzval 5. novembra generálneho štátneho komisára Bavorska Gustáva Rittera von Kahra, ktorý pripravoval rozchod s ríšou, aby zastavil všetky chystané akcie. Hitler skrížil Kahrove plány a sám sa pokúsil uskutočniť prevrat. NSDAP bola po neúspechu tejto akcie zrušená, na Hitlera bol vydaný zatykač a odsúdili ho na päť rokov väzenia za vlastizradu. Vzhľadom k tomu, že bavorské úrady s Hitlerovými názormi tajne sympatizovali, bol odsúdený len k ľahkému žaláru. Pri svojich prejavoch pred súdom mal možnosť urobiť silný dojem. Od 1.4.1924 si vo väzení v Landsburgu pobudol deväť mesiacov, potom ho prepustili. Za ten čas, čo „sedel“, stihol napísať knihu Mein Kampf (Môj boj), ktorú diktoval svojmu sekretárovi Rudolfovi Hessovi. V tejto knihe opisoval, ako si predstavuje budúcnosť Nemecka a nezabudol pripomenúť svoje teórie o židoch a komunistoch, presadzoval tu svoju rasovú orientáciu a predstavy o vedúcej úlohe Germánov. Autobiografické časti knihy sú melodramatickým opisom jeho osobného zápasu o vymanenie sa z vplyvu nepriaznivých okolností, ktoré mu do cesty postavil nežičlivý osud. Okrem toho je kniha plná nezáživných pasáží nabitých siahodlhými ohováračkami židov. Dva momenty v knihe si však zaslúžia sústredenú pozornosť. Prvou je Hitlerova analýza sily propagandy a techník na jej zefektívnenie. Je to hádam jediný intelektuálny prínos v jeho živote. Druhou je Hitlerovo rozhodnutie vydobyť pre árijskú rasu tzv. životný priestor tak, že sa rozdelí ríša otrokov na východe. Znamenalo to, že po nemecky hovoriaci občania Rakúska a českých Sudet budú pohltení, a Poľsku a Rusku sa vnúti nacistická vláda. Kniha vyšla v roku 1925 a predávala sa veľmi slabo. Keď sa stal Hitler kancelárom Nemecka, predalo sa jej na milióny. Po prepustení z väzenia sa usadil v Berchtesgadene v Bavorsku. Poučil sa zo svojich doterajších chýb. Začal snívať o svojej budúcej sláve a o sláve Nemeckej ríše. Tu napísal druhý diel svojej knihy. Po návrate z väzenia začal prestavovať svoju stranu od základov. Veľa ľudí zo strany jednoducho vyhodil, alebo ich dal zavraždiť. Založil si vlastnú, bojaschopnú elitnú jednotku Schutzstaffel(z nemčiny – „ochranná štafeta“, teda pokračovanie jednotiek SA) SS. Od tých čias Nacisti rátali jeden úspech za druhým.

Do roku 1929 mali veľmi dôležité miesto na nemeckej politickej scéne. Niektorí vysokopostavení ľudia mali veľké výhrady k Nacistom, no báli sa podniknúť nejaké opatrenia, lebo Hitlerovcom by stúpla popularita. V roku 1929 pozval k sebe na návštevu nevlastnú sestru Angelu z Viedne. Prišla aj s dvoma dcérami Friedl a Geli. Hitler, ktorý mal tridsaťdeväť rokov, sa zamiloval do dvadsaťročnej Geli. Bola to jeho neter. Ich vzťah sa skončil v roku 1931, keď Geli spáchala samovraždu. Aj na Weimarskú republiku dopadla povojnová kríza a obrovská inflácia po prvej svetovej vojne. Časť nemeckých politikov za to vinila najmä štáty, ktoré vyhrali, najmä svojho suseda, Francúzsko. Keď táto povojnová kríza prešla, väčšina Európy dosiahla hospodársky rozmach. Nemecko vtedy dostalo veľkú dolárovú požičku od USA pre upevnenie ekonomiky a platenie reparácií. Platba reparácií sa upravila v prospech Nemecka, ich celková suma sa znížila a lehota sa predĺžila. Hospodársky rozmach a blahobyt však netrval dlho. Všetko sa začalo krachom na New Yorskej burze 22. októbra 1929 (čierny štvrtok). Vznikla nová vlna hospodárskej krízy a zasiahla všetky štáty a všetky odvetvia hospodárstva. Opäť ľuďom do života vstúpila bieda. Vtedy sa na nemeckej politickej scéne objavil Adolf Hitler. Tvrdil, že Nemecko vyvedie z krízy a že pozná riešenie všetkých problémov. Roku 1930 malo Nemecko splatiť vojnové škody z 1. svetovej vojny. Adolf Hitler veľmi protestoval proti tomu. Podľa jeho slov príčinou platenia dlhu je prehraná vojna. Príčinou prehry boli Židia a komunisti, nech to teda platia oni. Vtedy sľúbil, že zbaví Nemecko Židov a komunistov a z Nemecka vybuduje silnú ríšu, ako bola kedysi. Po vzniku tejto krízy bola NSDAP len malá, bezvýznamná strana. Hitler čakal na svoju príležitosť a tá prišla v roku 1930. V tomto roku sa konali voľby do nemeckého parlamentu, s rastom počtu nezamestnaných rástol i počet hlasov pripadajúcich nacistickej strane. Stranu NSDAP volilo 18% Nemcov, bola to najväčšia samostatná strana v Reichstagu (nemeckom parlamente). V roku 1932 boli voľby nového prezidenta Nemecka. Kandidoval aj Hitler. Vo voľbách neuspel lebo dostal len 36% hlasov. Zvíťazil Hindenburg, ktorý získal 53% hlasov. V júli roku 1932 Nacisti vo voľbách získali 40 % hlasov a stali sa najsilnejšou stranou v Nemecku. 30. januára 1933 prezident Paul von Hindenburg vymenoval Hitlera za ríšskeho kancelára (ministerský predseda). Vo svojej funkcii nedodržiaval pravidlá demokracie. Snažil sa dostať legálne k moci ako diktátor. V boji za samovládu použil všetky prostriedky, likvidoval svojich politických protivníkov.

Jedným z týchto prostriedkov bol aj požiar ríšskeho snemu. Večer 27. februára 1933 zachvátil budovu Reichstagu, nemeckého parlamentu, v Berlíne. Šéf pruskej polície Hermann Goring kričal, že ide o „komunistický zločin proti novej vláde“ a o „začiatok revolúcie“. Nariadil šéfovi Gestapa (SA), aby postrieľal komunistických vodcov „tam, kde ich nájde“ a aby dal okamžite povešať všetkých komunistických poslancov. V parlamente mala tradičná pravica stále väčšie zastúpenie ako NSDAP. Hitlerovi hrozilo, že bude kedykoľvek odvolaný, pretože nemohol rátať so stabilnou väčšinou. Chcel mať absolútnu moc, preto vymohol si od starého prezidenta Hindenburga rozpustenie parlamentu a urobil všetko preto, aby zvíťazil vo voľbách 5. marca 1933. V štátnom rozhlase sa intenzívne vysielala nacistická propaganda, nacisti sa predvádzali na uliciach a nedovolili nijaké opozičné manifestácie. Goring im dal dokonca k dispozícii políciu v Prusku. 

Na mieste činu bol zatknutý mladý holandský murár Marinus Van der Lubbe, psychicky narušený člen odštiepeneckej komunistickej skupiny. Skutočne sa pokúsil o zapálenie budovy, ale použil nato iba vlastnú košeľu, aby sa mu samému podarilo spôsobiť takú pohromu. Zmanipulovali ho. Do pivníc Ríšskeho snemu, ktoré boli v podzemí prepojené s Goringovím bytom, nacisti uložili benzín a zápalný materiál. Van der Lubbe ako vinník nepostačoval, preto zatkli troch bulharských komunistov, medzi nimi Juraja Dimitrova, ktorý sa neskôr stal vedúcim činiteľom Komunistickej internacionály a po roku 1945 ministerským predsedom Bulharska. Vedúci parlamentnej skupiny nemeckých komunistov Ernst Togler bol zatknutý. Proces, ktorý sa konal v Lipsku, sa skončil fiaskom. Van der Lubbe bol odsúdený na smrť a popravený, ale traja obvinení bulharskí komunisti boli 23. decembra vyhlásení za nevinných. Tento proces sa síce skončil pre nacistov nezdarom, ale napriek tomu stihli požiar veľmi dobre využiť. Nacisti s mohutnou propagandou kládli požiar Reichstadu za vinu komunistickej strane Nemecka (KDP), ríšsky prezident Hindenburg v záujme obrany „proti komunistickým aktom násilia, ktoré ohrozujú štát“ a „ochrany národa a štátu“ zrušil dôležité základné práva. Týkalo sa to osobnej slobody, práva na slobodné vyjadrenie odlišnej mienky, slobody tlače, spolčovania a zhromažďovania a rešpektovania poštového a telefónneho tajomstva. Velezrada, podpaľačstvo a niektoré ďalšie zločiny sa mali v budúcnosti trestať smrťou.

Z volieb 5. marca vyšla víťazne NSDAP, hoci svoj volebný cieľ, absolútnu väčšinu, napriek silnému volebnému teroru SA nedosiahla. Politický vývoj v Nemecku, poznačený terorom a svojvoľným zatýkaním, vyvrcholil 23. marca 1933 vydaním splnomocňovacieho zákona. Zákon bol v ríšskom sneme schválený v pomere 444 hlasov proti 94. Proti hlasovali len prítomní poslanci SPD. Z 81 zvolených komunistických poslancov ríšskeho snemu bola už väčšina v „ochrannej väzbe“ SA, takisto ako 26 poslancov SPD. Zákon splnomocnil Adolfa Hitlera najprv na obdobie štyroch rokov vydávať bez spolupôsobenia ríšskeho snemu zákony, a to aj také, ktoré by odporovali ustanoveniam weimarskej ústavy. Splnomocňovací zákon, ktorý nadobudol platnosť 24. marca 1933, odstránil takmer všetky základné občianske práva. Koniec weimarskej republiky bol spečatený. Hitler vyhlásil, že konferencia Spoločnosti národov o odzbrojení, ktorá sa konala v Ženeve, zlyhala. Išlo mu o to, aby mohol, poukazujúc na svoje mierové úsilie, vystúpiť zo Spoločnosti národov a začať s vyzbrojovaním Nemecka. Po uchopení moci nacistami vyhlásil Hitler pred zahraničím svoje mierové úmysly a ochotu pokračovať v zahraničnej politike weimarského obdobia. Veliteľom reichswehru (nemeckej brannej moci v období weimarskej republiky ) však už 3. februára 1933 vyložil otvorene svoje expanzívne ciele. Vo vnútornej politike šlo nacistom o presadenie celonemeckej jednoty a likvidáciu pacifizmu, marxizmu a demokratizmu a o posilnenie záujmu mládeže o brannosť. Ich zahraničnopolitickou devízou bol boj proti Versaillesekej mierovej zmluve a expanzívna osídľovacia politika, ktorou chceli na jednej strane znížiť vysokú nezamestnanosť a na druhej strane zároveň rozšíriť moc Nemeckej ríše. Predpokladom tejto politiky bolo intenzívne zbrojenie a opätovné zavedenie brannej povinnosti. V zahraničí Hitlerov nacionálny socializmus spočiatku nebrali vážne, pokladali ho skôr za prechodný jav. Zastával sa ho iba taliansky fašistický vodca (duce) Benito Mussolini. Vystúpenie Nemecka zo Spoločnosti národov však vyvolalo nedôveru Francúzska a viedlo k zahraničnopolitickej izolácii Nemecka a k prijatiu ZSSR do Spoločnosti národov (18. 9. 1934). Tzv. vláda národnej koncentrácie pod vedením ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera realizovala od prebratia moci ofenzívnu politiku vyzbrojovania. K ceste za svojim cieľom mu bránili už len nepohodlní vodcovia jednotiek SA. Noc dlhých nožov bola krvavá čistka v Nemecku, ku ktorej došlo v noci z 29.-30.6.1934. Vraždeniu predchádzal Hitlerov rozkaz jednotkám SS (jeho presné znenie sa doposiaľ nepodarilo zistiť). Cielom bola likvidácia potenciálnych Hitlerových súperov a iných nepohodlných osôb. Hitler dal počas snemovania vodcov SA v Bad Wiessee zatknúť a zavraždiť šéfa štábu SA Ernesta Röhma a ďalších vedúcich predstaviteľov SA. Bol to dôsledok vnútorných mocenských bojov medzi SA a straníckou vrchnosťou NSDAP. Röhm plánoval spojiť reichswehr a SA do jednej formácie pod svojím vedením a hovoril o nevyhnutnosti ,,druhej revolúcie“. Keďže Röhm odmietal spáchať samovraždu,1. júla ho zastrelili. Vyvraždená bola aj väčšina vedenia SA a takisto osoby, ktoré boli v opozícii voči Hitlerovej politike, napr. Gregor Strasser a generál vo výslužbe, bývalí ríšsky kancelár Kurt von Schleicher. Sériu vrážd Hitler oficiálne zdôvodnil plánovaným pučom SA a Röhmovou homosexualitou. Táto čistka bola charakteristickým prejavom nacistických zákrokov proti akejkoľvek opozícii. Oficiálne Hitler ohlásil smrť 77 ľudí; odhaduje sa, že ich bolo aspoň 200. Ďalších politických protivníkov, predovšetkým komunistov a sociálnych demokratov, od svojho nástupu k moci zatýkali, mučili alebo posielali do koncentračných táborov.

Hitlerovi už zostalo len počkať na smrť ríšskeho prezidenta a tá prišla 2. augusta 1934. Po 86-ročnom prezidentovi Paulovi von Beneckendorffovi und von Hindenburgovi prevzal ríšsky kancelár Adolf Hitler aj úrad hlavy štátu. Hitler dal armáde prisahať vernosť prezidentovi, a nie ústave. Bývalý prezident Paul von Hindenburg nesplnil nádeje, ktoré do neho nemecká spoločnosť vkladala. Ako ,,strážca ústavy“ mohol totiž nacionálnym socialistom prekaziť uzurpovanie štátnej moci. V Nemecku sa začala diktatúra, s tým rozdielom, že drvivá väčšina Nemcov mu slepo verila. Adolf Hitler si dal prívlastok Führer (vodca). Svoju vládu nazval Treťou ríšou. Postupoval podobne ako Lenin v Rusku, či Mussolini v Taliansku. Zakázal všetky politické strany, spolky, organizácie a kluby. Štátne orgány ako školstvo, vedu, kultúru a súdy podriadil svojej strane. Celý štát pokryl sieťou tajnej polície. Odporcov tohto režimu zatvárali do koncentračných táborov a väzení. Nemilosrdne zlikvidoval každého svojho protivníka. Kto nesympatizoval s nacistami, kopal si vlastný hrob. Všetky nepohodlné osoby boli odstránené, najčastejšie v koncentračných táboroch. Avšak ešte predtým boli o nich spísané podrobné záznamy a skonfiškovaný celý majetok v prospech NSDAP. Používal účinné metódy svojej propagandy, aby čoraz viac ľudí uverilo v to, čo veril on. V jednotnú silnú a jedinú ríšu ako aj jednu jedinú Árijskú rasu.

Okrem toho chcel zlikvidovať všetkých Židov, cigánov, černochov, mentálne zaostalých a hendikepovaných ľudí, ako aj niektoré národnostné menšiny. Tento plán sa volal Konečné riešenie. Viacmenej Hitler získal v Nemecku podporu predovšetkým vďaka svojmu programu znovuozbrojenia a stavby ciest, ktoré vytvorili pracovné príležitosti a oživili ekonomiku. Nemeckí robotníci stratili mnoho zo svojích práv, ale aspoň mali prácu. Nemecký ríšsky snem, zvolaný do Norimbergu 15. 9. 1935, prijal na norimberskom zjazde NSDAP aklamáciou tzv. zákon o ríšskych občanoch a zákon na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti - Norimberské zákony. Tieto ustanovenia znamenali zákonné zakotvenie verejnej diskriminácie Židov, ktorú nacisti praktizovali od r. 1933. Mali dať zdanie zákonnosti brutálnej diskriminácii Židov a umožniť ďalšie zostrenie ich perzekúcie v Nemecku.

Zákony a z nich vyplývajúce ďalšie ustanovenia degradovali nemeckých Židov na občanov druhej kategórie, na ľudí s menšími právami. Ríšskym občanom mohol byť iba ten, kto mal ,,nemeckú alebo druhovo príbuznú krv“. Židia nemali hlasovacie právo a takisto nemohli zastávať nijaký verejný úrad. Mimomanželské vzťahy a uzatváranie sobášov medzi Židmi a ,,árijskými“ Nemcami bolo zakázané pod hrozbou trestu. Zákon označoval za úplných Židov tých, ktorí mali najmenej troch židovských starých rodičov. Na určenie rasového pôvodu pritom postačovala aj náboženská príslušnosť. Právna diskriminácia mala za následok spoločenskú izoláciu Židov v Nemecku. Museli dokonca nosiť ako znak žltú hviezdu. Od nástupu nacistickej strany k moci sa Židia usilovali zachrániť v emigrácii. V roku 1936 obsadili Hitlerove jednotky Porýnie – demilitarizované (demilitarizácia – zrušenie alebo zníženie vojenských síl na základe nejakej zmluvy) pásmo, ktoré podľa Versailskej mierovej zmluvy z konca 1. svetovej vojny malo byť pod dohľadom Francúzka. Hospodárske opatrenia vlády Adolfa Hitlera sa už čoskoro po uchopení moci dostali do služieb zbrojenia, ktoré získalo vyhlásením štvorročného plánu v septembri 1936 pevný program. Hospodárska politika nacionálnych socialistov sa najprv usilovala o ,,národné“ ozdravenie. V lete 1933 nadobudli platnodť opatrenia na vytvorenie pracovných príležitostí.

Objednávky štátu sa týkali stavby ciest vrátane výstavby ďialníc, melioračných prác a stavieb vojenských zariadení. Zároveň sa podporovala bytová výstavba a kontrolobali ceny poľnohospodárskych produktov. Všetky tieto opatrenia sa systematicky využívali v nacistickej propagande. Uplatňovali sa aj nariadenia týkajúce sa uprednostňovania domácich surovín v priemysle, ďalej zásahy do zahraničného obchodu na ochranu domácich produktov. Nemeckého ministra hospodárstva Hjalmara Schachta pokladali predovšetkým v zahraničí za druhého najdôležitejšieho muža vo vedení nemeckého štátu. V septembri 1936 vyhlásila vláda štvorročný plán. Predpokladal dosiahnutie nezávislosti v zásobovaní nemeckého priemyslu surovinami zo zahraničia a súčasne aj vystupňovanie zbrojenia všetkými prostriedkami.

V Hitlerovom pamätnom spise k štvorročnému plánu sa uvádzalo: ,,Sme preľudnení a nemôžeme sa teda uživiť na vlastnom území… Konečné riešenie tkvie v rozšírení životného priestoru, čiže surovinovej a potravinovej základne nášho národa… Týmto kladiem nasledujúce úlohy: 1. Nemecká armáda musí byť do 4 rokov bojaschopná. 2. Nemecké hospodárstvo musí byť do 4 rokov schopné viesť vojnu.“

Obyvateľstvu bola adresovaná výzva prinášať obete na uskutočnenie tohto plánu v oblasti hospodárstva a výživy. Financovanie tohoto zbrojárskeho programu viedlo ku konfliktu s Hjalmarom Schachtom, ktorý napokon 26. novembra 1937 zo svojho úradu odstúpil. 13. marec 1938 – anšlus Rakúska. Po vstupe nemeckých jednotiek do Rakúska 12. marca vyhlásil Adolf Hitler pripojenie Rakúska k Nemeckej ríši. Keďže spolkový kancelár K. Schusschnigg nechcel odvolať referendum o nezávislosti Rakúska plánované na 13. marca, Nemecká ríša 11. marca ultimatívne žiadala jeho odstúpenie. Nemecká ríša bola v sústavnom kontakte s rakúskym ministrom vnútra ArthuromSeyss-Inquartom, ktorý vytvoril nacionálnosocialistickú vládu a na nátlak z Berlína požiadal o príchod nemeckej armády.

Nasledovala Berchtesgadenská schôdzka, schôdzka Hitlera s premiérom N. Chamberlainem v Hitlerovom letnom sídle 15.9.1938. Hitler tu formuloval svoje požiadavky voči ČSR. Požadoval, aby ČSR odstúpila Nemecku okresy s viac než 50% nemeckého obyvateľstva a zrušila zmluvu so ZSSR. Británia s nemeckými požadiavkami súhlasila. Potom prebehli Godesberské jednania, znovu medzi Hitlerem a britským premiérom 22.-24.9.1938 v Godesbergu v Nemecku, o spôsobe a konkrétnych opatreniach pripojenia československého pohraničia k Nemecku. Hitler tu predložil radu ďalších územných požiadaviek voči ČSR (vrátane požiadaviek Poľska a Maďarska); v ČSR 22.9.1938 prebehli masové demonštrácie proti prijatiu ultimát a 23.9. 1938 bola vyhlásená mobilizácia. 1.10.1938 boli obsadené Sudety a 15.3.1939 bol obsadený zbytok územia ČSR, bol zriadený protektorát Böhmen und Mähren.

Mníchovská dohoda prejednala odstúpenie pohraničných územií ČSR obývaných nemeckou menšinou Nemecku; podpísaná 29.9.1938 na konferencii v Mníchove predstaviteľmi Nemecka (Hitler), Talianska (B. Mussolini), Veľkej Británie (N. Chamberlain) a Francúzska (E. Daladier). Mnichovská dohoda bola dôsledkom politiky appeasementu a rozvratnej kampane Sudetonemeckej strany. Zástupcovia československej vlády na konferenciu pozvaní neboli; dohoda prijatá štyrmi veľmocami bola pre československú stranu ultimátom, ktoré pod nátlakom prijala. Československá republika na základe mníchovskej dohody stratila rozsiahle hospodársky a hlavne strategicky významné územia v pohraničných oblastiach (asi 1/3 územia). V októbri 1938 vyhovela ČSR i územným požiadavkám Poľska (Tešínsko) a v novembri i Maďarska (južné a východné Slovensko, veľká časť Podkarpatskej Rusi). V roku 1942 prehlásili mníchovskú dohodu za neplatnú Veľká Británia a Francúzsko, 1944 Taliansko a 1973 Nemecko (SRN).

„Krištáľova noc“ (pomenovaná podľa množstva rozbitých výkladných skríň) 9. novembra 1938 znamenala dramatické okamihy, počas ktorých boli drancované synagógy, židovské domy a obchody a tisícky osôb zatkli a deportovali. Celú svetovú verejnosť prekvapilo, že socialistický Sovietsky zväz podpísal 23. augusta 1939 s nacistickým Nemeckom Pakt o neútočení. Tento pakt, známy aj ako Hitlerov a Stalinov pakt alebo Pakt Molotov - Ribbertrop, podpísali v Moskve ministri zahraničia obidvoch štátov Joachim von Ribbentrop a Viačeslav M. Molotov. Jeho mimoriadne dôležitá tajná klauzula sa dostala na verejnosť až po skončení vojny. Nemecko-sovietsky zmluva uzatvorená na 10 rokov obsahovala tieto body: - zrieknutie sa použitia vzájomného násilia - neutralita v prípade účasti jednej z krajín vo vojne, platná aj pri útočnej vojne.

Tajná klauzula vymedzovala záujmové sféry vo východnej Európe: Fínsko, Lotyšsko, Besarábia a Poľsko na východ od riek Narva, Visla a San mali spadať do sovietskej sféry záujmu, západne od tejto demarkačnej (hraničnej) línie bola nemecká záujmová sféra. Pakt medzi Hitlerom a Stalinom znamenal politický rozsudok smrti nad Poľskom. Bol posledným článkom Hitlerových príprav útoku na Poľsko 1. septembra 1939. Touto dohodou sa naplnilo Stalinovo dlhoročné úsilie o rozšírenie komunistického vplyvu na Balkán a do Pobaltska. Diplomatický súboj so západnými veľmocami o Stalinovu politickú priazeň sa Hitlerovi podarilo vyhrať v poslednej chvíli. Už od konca marca 1939, po obsadení Čiech a pripojení oblasti Karpád rokovali západné mocnosti Francúzsko a V. Británia so Stalinom o uzavretí dohody o vzájomnej podpore proti nacistickému Nemecku.

Britský ministerský predseda Arthur Neville Chamberlain pritom myslel na podobné garancie pre Poľsko, aké Veľká Británia deklarovala 31. marca 1939, Stalin trval na podpísaní dohody o vzájomnej podpore, v ktorej by boli zahrnuté aj pobaltské štáty a Fínsko. Tieto štáty to však zo strachu pred komunistickým vplyvom striktne odmietli. Poľsko precenilo svoje sily a zo strachu pred stratou nezávislosti tiež odmietlo podpísať sovietsky návrh dohody. Spoliehalo sa na vojenskú a politickú silu západných veľmocí. Obojstranná nedôvera, zdĺhavé rokovania a vecné diferencie znemožnili v auguste 1939 uzavretie britsko-francúzsko-sovietskej dohody. Hitler to využil v prospech svojej agresívnej politiky voči Poľsku. Chamberlain reagoval rozhodne. Dva dni po podpísaní paktu medzi Hitlerom a Stalinom uzatvorila 25. septembra 1939 Veľká Británia s Poľskom formálnu dohodu o vzájomnej podpore v prípade vojny. Hitler zneistený rozhodným postojom Veľkej Británie riskovať v krajnom prípade aj vojnu na zabrzdenie nemeckej expanzie odložil útok na Poľsko z 26.septembra až na 1. októbra 1939. Hitlerova agresívna expanzívna politika z roku 1939 spôsobila, že výsledky mníchovskej konferencie sa stali bezpredmetnými. Po jeho tajnom rozkaze na zničenie zostatku Česko-Slovenska z 21. novembra 1938 nasledoval v marci 1939 vpád nemeckých jednotiek do “okypteného” Česko-Slovenska a 16. marca vytvorenie Protektorátu Čechy a Morava. Pod nátlakom s ním súhlasil aj prezident Emil Hácha. O niekoľko dní neskôr obsadili nemecké jednotky aj územie Karpát. Chamberlain reagoval vyhlásením všeobecnej mobilizácie a ukončením politiky zmierovania. Tak sa Poľsko stalo testom protirečení medzi veľmocami. Vpádom nemeckej armády do Poľska 1. septembra 1939 o 4,45 hod. začal nemecký wehrmacht svoj dlho plánovaný vpád do Poľska. Dve vojenské skupiny nemeckej armády postupovali z východného Pruska na juh a zo Sliezska na východ, aby obkľúčili poľské vojská pri ohybe Visly. V prejave pred ríšskym snemom zdôvodnil Adolf Hitler túto vojenskú akciu ustavičnými útokmi Poľska na nemecké územie. V tomto prejave vyhlásil aj začlenenie ,,slobodného mesta Gdansk“ do Nemeckej ríše.

Nedostatočne vyzbrojená poľská armáda sa nevládala brániť presile. Wehrmacht podporovaný letectvom, ktoré bombardovalo poľské prísunové cesty, už v prvý deň zabral veľké časti poľského územia. Ako alibi na prepadnutie Poľska poslúžil Hitlerovi údajný poľský útok na dve colnice v Sliezsku a na nemecký vysielač Gliwice. Tieto akcie boli však dielom SS: príslušníci SS preoblečený do poľských uniforiem vtrhli 31. septembra do areálu vysielača.

Akcia vyvolala iba málo pozornosti aj napriek tomu, že príslušníci SS pritom zavraždili dvoch Poliakov, ale Hitler získal dôvod tvrdiť, že je potrebná aktívna ochrana ríše: - 1. septembra 1939 Nemecká vojnová loď Schleswig-Holstein, kotviaca v gdanskom prístave otvorila o 4,45 hod. paľbu na poľskú enklávu Westerplatte. Wehrmacht podporovaný prvými leteckými útokmi začal ťaženie na Poľsko. Adolf Hitler to v ríšskom sneme odôvodnil sústavným porušovaním hraníc z poľskej strany. Francúzsko a V. Británia vyhlásili mobilizáciu. - 2. septembra 1939 Taliansky ministerský predseda Benito Mussolini vyhlásil, že Taliansko sa nezúčastňuje na vojne. - 3. septembra 1939 Veľká Británia a Francúzsko dali Nemecku ultimatum, aby do 11., prípadne 17. hodiny stiahli svoje jednotky z Poľska, lebo v opačnom prípade vyhlásila Nemecku vojnu. Vpádom nemeckých jednotiek do neutrálnych krajín - Belgicka, Luxemburska a Holandska 10. mája 1940 sa začal nemecký útok na Západ, ktorý z Adolfa Hitlera urobil za šesť týždňov ,,pána západnej Európy“. Západné ťaženie začal Hitler pripravovať už v roku 1939, ešte pred pádom do Varšavy. 6. októbra dal všetkým hlavným veliteľom jednotlivé časti wehrmachtu podrobné smernice, ako rozvíjať vojenské operácie na Západe. Koncom októbra už malo Hlavné veliteľstvo pozemného vojska (OKH) vypracované útočné plány. Podľa nich mala nemecká armáda obsadiť tri krajiny, ktorým krátko predtým Hitler zaručil neutralitu. Útok naplánovali na 12. novembra ale neskôr bol odložený. Nemecké jednotky začali 10. mája 1940 ráno o 5,25 hod. útok na Belgicko a Holandsko bez toho, že by im predtým vyhlásili vojnu. Nad Belgickom a Holandskom už v noci zoskakovali výsadkári. Bombardovaním Rotterdamu počas bojov v Holandsku zasiahla letecká vojna aj civilné obyvateľstvo. Už 14. mája sa uskutočnili rokovania o kapitulácii obkľúčeného Rotterdamu. Belgickú armádu začali ihneď po hlásení o nemeckom útoku podporovať britské a francúzske divízie. Rýchly postup Nemcov ku kanálu La Manche však oddelil hlavnú časť francúzskej armády od severnejších jednotiek pri Dunakerque. Vzhľadom na tento vývoj dostal britský expedičný zbor rozkaz stiahnuť sa a pripraviť z Dunkerque evakuáciu. Do 4. júna sa podarilo evakuovať do Veľkej Británie 338 000 vojakov. Bola to jedna z najrozsiahlejších evakuačných akcií v dejinách vojenstva. Kapituláciou neutrálnych štátov a únikom britských vojsk z dunkerqueského kotla sa skončila prvá fáza západnej ofenzívy. Postupom do francúzskeho zázemia sa 5. júna začala druhá fáza útoku. Nemecké jednotky prekročili rieku Somme a za Maginotovou líniou sa dostali až ku švajčiarskym hraniciam.

Francúzska obrana sa rozpadla, v krajine nastal chaos. 14. júna nemecké vojská obsadili Paríž. 22. júna podpísalo Francúzsko s Nemeckou ríšou v Compiegne prímerie. Nasledovalo obsadenie atlantického pobrežia a línie Ženeva - Tours. Do bojov vo Francúzsku sa zapojili aj česko-slovenské vojenské jednotky, ktoré sa potom presunuli do Veľkej Británie.

V lete 1941 sa Hitlerovi podarilo poraziť Juhosláviu a Grécko. V roku 1941 si Hitler podmanil, alebo okupoval takmer všetky štáty Európy, to znamenalo, že tieto štáty sa musia riadiť záujmami Nemecka. V okupovaných častiach Európy boli všade prítomné vojenské oddiely ale aj jednotky obávanej Hitlerovej tajnej polície – gestapa Podľa plánu Barbarossa zaútočilo 22. júna 1941 proti Sovietskemu zväzu 190 divízií nemeckého wehrmachtu a jeho spojencov. Červená armáda mala byť zničená bleskovým úderom ešte pred začatím zimy. Hitlerovým cieľom bolo od začiatku jeho politickej agitácie boj proti nenávidenému boľševizmu a rozšírenie nemeckého ,,životného priestoru“ smerom na východ. Usiloval sa vojensky zničiť európsku časť ZSSR a zaobchádzať s ňou ako s kolóniou nemeckej ríše, bezohľadne využiť ľudský potenciál a nerastné bohatstvo (obilie, ropa, mangánové rudy). Hitler rozkázal viesť protisovietsku vojnu s najväčšou krutosťou. Vydal tzv. rozkaz o komisároch, podľa ktorého mali byť všetci politický pracovníci Červenej armády zavraždení; okrem toho sa stále posilňovali jednotky SS určené na likvidáciu civilného obyvateľstva ZSSR, čo prispelo k zostreniu vojenských operácií. Pre sovietsku vládu bol nemecký útok prekvapujúci, hoci o Hitlerových vojnových prípravách vedela. Červená armáda sa musela stiahnuť, nemecké jednotky dobyli Pobaltsko a obkľúčili Leningrad, ale pred Moskvou bola nemecká ofenzíva v decembri zastavená. 22. novembra 1942. obkľúčili 6.nemeckú armádu pod velením generála Friedricha Paulusa a časť 4. tankovej armády sovietské vojská pri Stalingrade. 6. armáda a 4. tanková armáda začala obliehať Stalingrad 2. septembra. Adolf Hitler smernicou číslo 45 nariadil dobyť Stalingrad a súčasne postupovať na Leningrad a Kaukat. Armáda sa namiesto sústredenia na jednom mieste roztrieštila. Koncom septembra bola väčšia časť mesta dobytá, ale stále zúrili prudké pouličné boje s Červenou srmádou. Intenzívnou paľbou a rýchlymi tankovými útoki sa 19. novembra začal sovietsky protiútok 22. novembra Červená armáda kruh okolo mesta uzavrela. Viac ako 270000 mužov – nemecké, rumunské, chorvátske a turecké jednotky – bolo obkľúčených.

Kapitulácia nemeckého generála poľného maršala Friedricha Paulusa a jeho južnej skupiny nemeckých vojsk uzavretých v stalingradskom kotle 31. januára 1943, ukončila krvavé boje o toto mesto na Volge. Dňa 2. februára sa vzdala aj severná časť Paulusových vojsk. Po porážke pri Stalingrade si už začalo aj nemecké obyvateľstvo uvedomovať zlú vojenskú situáciu ríše. Pre mnohých znamenala táto kapitulácia začiatok konca 2. svetovej vojny. 270 000 nemeckých vojakov obkľúčila Červená armáda pri Stalingrade už 22. novembra 1942. O dva dni neskôr vydal Adolf Hitler rozkaz, aby sa jednotky opevnili a vydržali. Pritom už od jesene 1942 stratila bitka o Stalingrad svoj strategický význam, pretože pôvodný nemecký zámer – zabratie ropných polí pri Baku – sa už nedal uskutočniť. Hitlerove rozkazy napriek tomu nútili 6. armádu, aby pri Stalingrade zotrvala. 25. novembra sa začalo letecké zásobovanie obkľúčeného vojska. Napriek sľubom hlavného veliteľa letectva Hermanna Göringa bolo toto zásobovanie nedostatočné. Prepraviť sa podarilo iba tretinu potrebného materiálu. Koncom r. 1942 začali vojaci zomierať na následky hladu. Nedostatočná bola lekárska starostlivosť, chýbala dokonca aj munícia. 12. decembra sa generál poľný maršal Erich von Manstein so svojou skupinou armád Don pokúsil o útok, ktorý mal túto situáciu zmeniť, ale jeho pokus 24. decembra sovietsky protiútok zlikvidoval. Obkľúčený Paulus sa neodvážil postupovať proti Hitlerovým rozkazom a ani sa nepokúsil dostať svoje vojská z obkľúčenia, čo mohlo časť z nich zachrániť. 10. januára začali vojská sovietskeho Juhozápadného, Donského a Stalingradského frontu likvidáciu nepriateľských jednotiek v stalingradskom kotly. 31. januára bola už porážka dovŕšená a jednotky Červenej armády postupovali. Za bojov o Stalingrad bolo mesto úplne zničené. Okolo 46 000 obyvateľov zahynulo, boje trvali 5 a pol mesiaca, 64 220 obyvateľov bolo odvlečených do Nemecka na nútené práce. Podľa sovietskych údajov boli straty na nemeckej strane 146 300 mužov a 46 700 mužov na sovietskej. Luftwaffe stratila pri svojej leteckej činnosti nad Stalingradom viac ako 9 000 mužov. Po kapitulácii sa okolo 107 800 vojakov dostalo do sovietskeho zajatia, asi 34 000 ranených a špecialistov evakuovali Nemci ešte pred kapituláciou leteckým mostom. Vojna sa odohrávala aj v Afrike, kde Anglicko bojovalo proti Taliansku, ktoré sa chcelo zmocniť britských kolónií. Keď Taliani začali prehrávať, Hitler im poslal tankovú armádu. Nakoniec Anglicko aj tak vyhralo. USA poskytovalo V. Británii a S. Zväzu obrovskú materiálnu podporu, ktorá stála veľa životov, lebo Hitlerove ponorky neraz úspešne torpédovali americké konvoje s vojnovými dodávkami.

Od 7. decembra 1941 po útokoch na americkú základňu Pearl Harbor Japonskom na havajských ostrovoch proti sebe stálo šesť veľmocí. Nemecko, Taliansko a Japonsko proti USA, Francúzsku a V. Británii. Veľká trojka : prezident USA, V. Británie a ZSSR sa dohodli, že ich úlohou je zničiť Hitlerovu veľmoc – Nemecko a prinútiť ho ku kapitulácii. Chystali sa protifašistiké odboje na okupovaných územiach, vznikli aj prvé partizánske skupiny. V Taliansku zvrhli Mussoliniho. V júni 1944 sa armády západných spojencov vylodili vo Francúzsku, Hitler sa ocitol v kliešťach. Pri výbuchu bomby v Hitlerovom hlavnom stane Wolfsschanze v severnom Prusku 20. júla 1944 bol Adolf Hitler s obrovským šťastím, pretože bomba mu vybuchla pri nohách len ľahko zranený. V čase explózie o 12,42 bol atentátnik, plukovník gróf Claus Schenk von Stauffenberg, už zase na ceste späť do Berlína, kde jeho spoločníci - generál Friedrich Olbricht, generálny plukovník Ludwig Beck a generál poľný maršal Erwin von Witzleben – medzitým začali povstanie, ktoré plánovali už dlhší čas. Veliteľ strážneho práporu Grossdeutschland major Ernst Remer sa najprv telefonicky presvedčil, či sa Kitlerovi nič nestalo, a potom pokus o povstanie zlikvidoval. O 22,50 Stauffenberga a jeho troch sprisahancov na základe stanného práva zastrelili. Ďalšie civilné a vojenské osoby bezpečnostné orgány zatkli a tzv. ľudový súd ich odsúdil na smrť. V bezprostrednej súvislosti s týmto atentátom prišlo o život 180 osôb. Atentát z 20. júla mal z vyše 35 plánovaných alebo nevydarených pokusov civilistov aj vojakov zabiť Hitlera najvážnejšie následky. Nemeckí komunisti a sociálni demokrati sa už od uchopenia moci nacistami usilovali organizovať odbojové hnutie, za čo boli tisíce osôb zatknutých, odvlečených do koncentračných táborov alebo zastrelených.

Ako odpoveď na postup západných spojencov Belgicku a Holandsku po vylodení v Normandii sa 16. decembra 1944 začala na Hitlerov rozkaz ardenská ofenzíva. Od vylodenia v júni postupovali spojenci nezadržateľne na východ. 3. septembra padol Brusel, o deň neskôr Antverpy, ktoré sa stali dôležitým zásobovacím prístavom spojencov. Začiatkom septembra prebiehala obranná línia Nemcov pozdĺž tzv. Západného valu a toku riek južného Holandska. Pokus spojencov, ktorí sa 17. septembra pokúsili prejsť cez Waal a Lek pri Arnheime a Nimwegene, po krvavých bojoch Nemci prekazili. 21. októbra sa americkým jednotkám podarilo obsadiť prvé veľké mesto Aachen.

Obyvateľstvo ich vítalo skôr ako osloboditeľov než nepriateľov. 23. novembra dobyli francúzske a americké jednotky Štrasburg a Metz. V tejto situácii sa nemecké velenie rozhodlo začať rozsiahlu protiofenzívu v Ardenách v presvedčení, že sa podarí zvrátiť priebeh vojny na západnom fronte, a tým aj odvrátiť hroziacu porážku Nemecka. Predovšetkým šlo o dobytie Antverp, potom mala nemecká armáda obkľúčiť spojenecké vojská v Belgicku a Holandsku a prinútiť ich, aby kapitulovali. Nemecký postup bol na začiatku pomerne rýchly a dostal spojenecké armády do ťažkej situácie. Napriek tomu však mali dostatočnú prevahu, zatiaľ čo Nemecko muselo nasadiť rezervy z ostatných frontových úsekov. Na konci decembra bol postup nemeckých vojsk zastavený, na začiatku januára 1945 sa začala spojenecká protiofenzíva a sovietske velenie urýchlilo novú ofenzívu na východe, čo prinútilo Nemcov presunúť časť svojich síl zo západného frontu. 25. apríla 1945sa pri Torgau na Labe po prvý raz stretli vojaci Červenej armády s postupujúcimi príslušníkmi americkej armády. Spojenie týchto dvoch armád znamenalo vojenské rozdelenie Nemecka na dve časti a bezpodmienečná kapitulácia zvyškov nemeckej armády bola už len otázkou. Víťazný postup spojeneckých vojsk už celé mesiace nebolo možné zastaviť. Západní spojenci sprevádzaní bombovými útokmi britského a amerického letectva, postupovali zo západu a z juhu cez Rýn a Alpy do Nemecka, a zatiaľ čo vojaci Červenej armády prenikli do Rakúska a zaútočili na Berlín, hlavné mesto nacistickej ríše a sídlo Adolfa Hitlera. 6. marca sa americkým oddielom podarilo útokom obsadiť most na Rýne pri Remagene a tak vytvoriť prvé predmostie na pravom brehu Rýna. V nasledujúcich týždňoch odtiaľ dobyli útvary americkej armády Porúrie. Britské jednotky zatiaľ prenikali do Severonemeckej nížiny a dobyli Brémy a Lübeck. Bombami silne zničený Hamburg vyhlásil 3. mája postupujúci Briti za ,,otvorené mesto“. Francúzski vojaci dobyli koncom apríla mestá Karlsruhe, Stutgard a Ulm. Generál Dwight Eisenhower, ktorý medzitým zmenil cieľ útoku západných spojencov v Nemecku, prenechal Červenej armáde hlavné mesto Berlín, kde sa Adolf Hitler s posledným zvyškom nacistických pohlavárov zabarikádoval, a preniesol vojenský útok na juh smerom na Lipsko a Linec. Americké jednotky prichádzajúce z Talianska sa v Brenneri stretli so svojimi krajanmi, ktorí bojovali na juhu Nemecka a dobyli Würzburg a Norimberg.

Zatiaľ čo na západe sa rozpadá nemecká ,,pevnosť Holandsko“, na východe sa rúca pod tlakom prudkých útokov sovietskej armády nemecký front na Odre. 25. apríla Červená armáda obkľúčila Berlín. Sovietske jednotky už 13. apríla dobyli Viedeň a postupovali na sever smerom na Prahu. V oslobodenom Česko-Slovensku bola utvorená vláda na čele so sociálnym demokratom Zdeňkom Frierlingerom, ktorá proklamovala politiku spolupráce demokratických politických síl s komunistami (Národný front), novú zahraničnopolitickú orientáciu a vnútropolitické premeny, predovšetkým znárodnenie kľúčového priemyslu, bánk a poisťovní a rovnoprávnosť Čechov a Slovákov. Červená armáda začala 16. apríla pod vedením maršala Žukova svoju berlínsku operáciu. Sovietske jednotky postupne izolovali jednotlivé ohniská nemeckého odporu v Berlíne a jeho okolí a napokon ich celkom obkľúčili, v noci z 30. apríla na 1. mája obsadili budovu ríšskeho snemu a 2. mája nemecké skupiny v meste kapitulovali. Zatiaľ čo sovietski vojaci dobýjali hlavné mesto tretej ríše Berlín, Adolf Hitler spáchal 30. apríla 1945 v úkryte berlínskej ríšskej kancelárie samovraždu a zbavil sa tak ako ,,vodca a ríšsky kancelár Veľkonemeckej ríše“ zodpovednosti za zločiny spáchané v mene Nemecka. Spolu s ním spáchala samovraždu aj Eva Braunová, s ktorou sa deň predtým zosobášil. Vo svojej poslednej vôli ustanovil Hitler Dönitza za svojho nástupca a 1.5.1945 menoval Dönitz ako ríšský prezident vládu grófa J.L. Schwerin-Krosigka, 23.5. bol Britmi zatknutý. Bol súdený ako vojnový zločinec a 1946-1956 veznený v Spandau (Berlín). Mŕtvoly na Hitlerov rozkaz poliali benzínom a spálili 30. apríla 1945 v parku ríšskej kancelárie. O sedem dní nato Nemecko kapitulovalo.

Zatiaľ čo na západe sa rozpadá nemecká ,,pevnosť Holandsko“, na východe sa rúca pod tlakom prudkých útokov sovietskej armády nemecký front na Odre. 25. apríla Červená armáda obkľúčila Berlín. Sovietske jednotky už 13. apríla dobyli Viedeň a postupovali na sever smerom na Prahu. V oslobodenom Česko-Slovensku bola utvorená vláda na čele so sociálnym demokratom Zdeňkom Frierlingerom, ktorá proklamovala politiku spolupráce demokratických politických síl s komunistami (Národný front), novú zahraničnopolitickú orientáciu a vnútropolitické premeny, predovšetkým znárodnenie kľúčového priemyslu, bánk a poisťovní a rovnoprávnosť Čechov a Slovákov. Červená armáda začala 16. apríla pod vedením maršala Žukova svoju berlínsku operáciu. Sovietske jednotky postupne izolovali jednotlivé ohniská nemeckého odporu v Berlíne a jeho okolí a napokon ich celkom obkľúčili, v noci z 30. apríla na 1. mája obsadili budovu ríšskeho snemu a 2. mája nemecké skupiny v meste kapitulovali. Zatiaľ čo sovietski vojaci dobýjali hlavné mesto tretej ríše Berlín, Adolf Hitler spáchal 30. apríla 1945 v úkryte berlínskej ríšskej kancelárie samovraždu a zbavil sa tak ako ,,vodca a ríšsky kancelár Veľkonemeckej ríše“ zodpovednosti za zločiny spáchané v mene Nemecka. Spolu s ním spáchala samovraždu aj Eva Braunová, s ktorou sa deň predtým zosobášil. Vo svojej poslednej vôli ustanovil Hitler Dönitza za svojho nástupca a 1.5.1945 menoval Dönitz ako ríšský prezident vládu grófa J.L. Schwerin-Krosigka, 23.5. bol Britmi zatknutý. Bol súdený ako vojnový zločinec a 1946-1956 veznený v Spandau (Berlín). Mŕtvoly na Hitlerov rozkaz poliali benzínom a spálili 30. apríla 1945 v parku ríšskej kancelárie. O sedem dní nato Nemecko kapitulovalo.

Od konca 2.svetovej vojny sa mnohé knihy zaoberajú otázkou, ako mohol kultivovaný nemecký národ podľahnúť takému monštru, akým bol Adolf Hitler.Okrem dobovej krízy kapitalizmu a demokracie zohral svoju rolu i mýtický charakter Hitlerovej rasistickej ideológie, povyšujúcej každého Nemca na nadčloveka. Hitler bol navyše charizmatickým rečníkom, ktorý na starostlivo režírovaných zhromaždeniach privádzal Nemcov do tranzu.

Z niekoľkých dôvodov sa zdá byť zrejmé, že Hitlerova sláva pretrvá. Je považovaný za najhriešnejšieho človeka v celých dejinách, jeho sláva vydrží mnoho, mnoho storočí. Okrem toho Hitler zostane v pamäti ľudstva ako hlavný strojca druhej svetovej vojny, najväčšej vojny, akú svet zažil. Vzhľadom k nástupu jadrových zbraní je nepravdepodobné, že budúcnosť prinesie mnoho tak rozsiahlych vojen.Preto bude druhá svetová vojna i za dve alebo tri tisícky rokov pravdepodobne považovaná za hlavnú udalosť v dejinách. Mimo toho Hitlerova sláva prežije aj preto, že celý jeho životopis je tak nezvyčajný a zaujímavý. To, že sa cudzinec bez politických skúseností, bez peňazí a politických konexií stal za necelých štrnásť rokov vodcom svetovej veľmoci, je v skutku úžasné.

Záver:

Hitler mal krásne detstvo, ale zlom v jeho živote nastal keď zomrel jeho otec. Potom nasledovala horšia správa za horšou. Neprijali ho na vytúženú školu, zomrela mu matka, dokonca stratil všetky financie. Potreboval nájsť vinníka tohoto všetkého a to bola obrovská smola Židov. Duševne narušeného Hitlera možno hnala túžba po pomste a možno vďaka tomu sa stal vodcom „Tretej ríše“. Chcel pozdvihnúť „čistú árijskú rasu“ nad všetky ostatné, no „bohužiaľ“ nebol Boh. Rozpútal druhú svetovú vojnu a presvedčil takmer celé Nemecko, že sú nad všetkých ostatných a oni mu slepo verili. Veľkou chybou bolo, že chcel bojovať na dvoch frontoch naraz. Aj keď mal výborných generálov a ešte lepšiu taktiku, bojovať sám proti celému svetu je nemožné. Nakoniec mu nezostalo nič iné, len vziať život aj sebe. A čo vlastne dosiahol? - smrť 55 miliónov ľudí, z toho 4 až 6 miliónov Židov a 20 miliónov ruských vojakov - 35 miliónov ranených - 2 milióny nezvestných - svet stála vojna celkovo 1 154 miliárd amerických dolárov - škody vo výške 230 miliárd amerických dolárov .