Slovenský štát 1939-1945

Poprava ThDr. Jozefa Tisa - 1. a 2. časť

 1.časť

18. apríla 1947 bol na dvore väznice Justičného paláca v Bratislave popravený prezident prvej Slovenskej Republiky ThDr. Jozef Tiso. Považujem za potrebné okrem samotného opisu popravy uviesť aj okolnosti jeho vydania, preto v nasledujúcich dňoch si dovolím ponúknuť Vám ďalší cyklus o exile, súde, poprave a otázke hrobu ThDr. Jozefa Tisa.

Kôli rýchlemu postupu Sovietskych vojsk odišiel prezident prvej Slovenskej Republiky do rakúskeho benediktínskeho kláštora Kremsmünster, kde prišiel s najužším sprievodom na troch autách vo štvrtok 5. apríla 1945. V Kremsmünsteri bolo ubytovaných okolo 220 členov vlády s rodinami a najbližšími spolupracovníkmi. Jozef Tiso hneď nadviazal kontakt s mníchovským arcibiskupom, kardinálom Michaelom von Faulhaberom. Ten už 8. apríla 1945 prijal poslov prezidenta Tisa, ktorými boli Dr. Karol Murín s bratom - kňazom prof. Ivanom Murínom. Dohodli sa dočasne ukryť prezidenta v jednom z bavorských kláštorov v blízkosti Mníchova. 27. apríla 1945 opustil Tiso Kremsmünster a po zastávke v bavorskom Altenmarke sa 1. mája 1945 utiahol do kapucínskeho kláštora v meste Altötting.

Tam bol až do 13-14. júna 1945, kedy ho americkí policajní agenti zaistili a spolu s bratmi Murínovcami a niekoľkými členmi vlády previezli do amerického tábora vo Freisingu. Karol Murín na tento pobyt a zaobchádzanie s väzňami spomína: "...ukázali sa byť najľudskejšími americkými vojakmi, akých sme počas nášho väzenia americkou armádou stretli. Voči nám preukázali ľudsky teplé srdce, sympatie a súcit s väzňami." Po vyše mesačnom väzení vo Freisingu boli všetci slovenskí väzni okrem Dr. Štefana Tisa na dvoch nákladných autách prevezení do tábora Gramisch-Partenkirchen.

Gramisch-Partenkirchen bol jedným z najrozsiahlejších a najbezpečnejšie strážených amerických koncentračných táborov v Nemecku. Bol obohnaný dvojitým plotom z ťažkého ostnatého drôtu vysokým cez 300 cm. Strážený bol 54. bataliónom ťažkej pechoty a 21. bataliónom tankistov s 10 ťažkými tankami "Tiger". V tomto tábore, ktorého veliteľom bol Emmet H. McCrary sa nachádzalo sa nachádzalo 3 857 väzňov - medzi nimi aj Jozef Tiso, ktorý bol zaregistrovaný ako: "Prezident Československa počas nemeckej okupácie, ktorý je veľmi vyhľadávaný českým národom."

Na príchod do tohto tábora Karol Murín spomína: "Po zoskočení z nákladného auta... sme všetci museli stáť v najmeravejšom pozore a každý najmenší pohyb, čo aj len okom znamenal mocné zaucho, šľahnutie bičom, silné ťahanie za vlasy, prudké kopance a bolestné krútenie uší... Počas našej bitky videl som prejsť popred budovu blízko nás dôstojníka strednej štíhlej postavy. Úplná bezcitnosť ku scéne, ktorú nemohol nevidieť nasvedčovala, že išlo o udalosť všednú, o čosi čo bolo obvyklé. Tri naše rady ´obsluhovali´ traja muži v amerických uniformách a jedno chlapčisko v civilnom obleku; hádali by ste mu 14-16 rokov. Terčom zúrivosti divej štvorice boli: Prezident, Nemec - asi päťdesiatnik - a môj brat. Na Prezidenta štekal najrozličnejšie otázky mladík v civile a ´miernejší´ americký vojak ich sprevádzal dlaňami a päsťami, nezabúdajúc pritom ani na ostatných členov nášho tragického trojradu porazených... Neviem ako dlho trvalo toto ´poľné´ cvičenie. Zauchá, ponižujúce a bolestné vyšetrovanie Prezidenta a brata, ´masáže´ hrdla a dva vylomené, a či ´vytiahnuté´ zuby a mnoho sprievodných úderov bičom a rukami, to nie je presná časomiera... Keď sa náš ´pohrebný´ sprievod pohol, vytiahli niekoľko mužov z radu; medzi nimi Prezidenta, môjho brata a Nemca. Neskôr sme sa dozvedeli, že ich viedli na jeden týždeň do temníc bez jedla. Každý kňaz bez rozdielu vierovyznania musel ísť do temnice."

Tisov pobyt v tomto tábore sa skončil v sobotu 27. októbra 1945. Všetkých Slovákov predvolali  do kancelárie amerického úradníka, kde už čakal český poverenec - štábny kapitán z III. americkej armády - Alexander Doman (Dautenbaum). Bol vybavený patričnými rozkazmi dopraviť prezidenta Jozefa Tisa a ministrov Štefana Tisa, Alexandra Macha, Mikuláša Pružinského, Aladára Kočiša, ako aj Ivana Murína a Karola Murína do Prahy, kde ich uväznili na Pankráci. V pondelok 29. októbra ich pod prísnou eskortou zaviezli na letisko v Ruzyni, zviazali im ruky retiazkovými putami a deportovali vojenským lietadlom do Bratislavy.

Ako neskôr skonštatoval Anton Rašla - žalobca v procese s Tisom - sputnanie v Prahe bolo nezákonné, lebo formálne im prečítali zatykač až na letisku v Bratislave. Urobil to podplukovník Rudolf Viktorin, náčelník VI. bezpečnostno-spravodajského oddelenia povereníctva vnútra. Osobne ich sprevádzal aj plukovník Ečer, ktorý pri nastupovaní prezidenta Tisa do vojenského lietadla v Prahe triumfálne vyhlásil: "Tady mám spoutané samostatné Slovensko."

Z letiska v Bratislave ich pod zosilnenými strážami previezli do väznice Krajského súdu v Bratislave. Tam im zložili putá a každého zavreli na samotku, na tej istej, osobitne stráženej chodbe.

2.časť

Proces s prezidentom prvej Slovenskej Republiky, úradne označený ako: "Proces s Dr. Jozefom Tisom, Alexandrom Machom a Dr. Ferdinandom Ďurčanským" sa začal 2. decembra 1946. Spisový materiál, ktorý sa počas súdneho procesu nahromadil vážil cez 700 kg.

Za predsedu Národného súdu v Bratislave vymenovalo Predsedníctvo SNR JUDr. Igora Daxnera. Za prísediacich boli vymenovaní: Pavol Polák, Ľudovít Benada, Ján Demjan, Šimon Struhárik, Andrej Pátek a Jozef Štaudinger (od 13.12. 1946 Štefan Gažík). Za žalobcov boli vymenovaní právnici: Dr. Ľudovít Rigan, Dr. Juraj Šujan, Dr. Michal Gero a od 1.apríla 1946 aj Dr. Anton Rašla. Obhajcami v tomto procese boli Dr. Ernest Žabkay a Dr. Grečo.

Pojednávania sa konali vo veľkej sieni Justičného paláca v Bratislave na Záhradníckej ulici. Celý proces s obžalovaným Jozefom Tisom bol od začiatku politickým procesom a bol poznačený Benešovým výrokom: "Tiso musí visieť!" Tisov obhajca Dr. Ernest Žabkay spomína na proces takto: "Daxner mi nepovolil ani nahliadnuť do súdnych spisov. Uviedol, že mi to umožní až v poslednom týždni pred termínom hlavného pojednávania, ktorý určí čo najskôr. To všetko boli závažné porušenia zákona v neprospech obžalovaného... Predseda Národného súdu určil termín hlavného pojednávania na 2. december 1946. Obžalobu mi doručili 19. novembra 1946. Takto nebola zachovaná ani 14-denná lehota od doručenia obžaloby do termínu hlavného pojednávania určená zákonom. Obžaloba bola veľmi obsiahla, mala 213 strán, ostatný spisový materiál bol ešte obsiahlejší, mal niekoľko tisíc strán. To všetko nebolo možné ani prečítať a prerokovať s obžalovaným, žiadal som preto, aby súd pojednávanie odročil, môj návrh však Dr. Daxner zamietol."

V podobnom duchu sa nesú i ďalšie spomienky Tisových obhajcov. Daxner, ktorý v septembri 1946 navštívil prezidenta Edvarda Beneša a prerokoval s ním proces proti Tisovi ako aj to, či pri rozsudku bude udelená milosť, nijako neskrýval svoju nenávisť voči Jozefovi Tisovi. Sústavne porušoval právne predpisy o konaní a nezdržal sa ani podráždených výrokov proti obžalovanému i jeho obhajcom. Rovnako si dal záležať, aby mu pobyt vo väzení dostatočne strpčil: nedovolil Tisovi ani raz za rok spoveď, zakázal mu účasť na väzenskej omši v nedeľu a vo sviatky, zhabal poznámky prípravy obhajoby a príbuzným nedovolil, aby mu nosili cez prestávky desiatu - pričom obžalovanému Machovi to bolo dovolené.

Celý proces trval (po odrátaní prestávok v konaní) 171 dní. V prvých dňoch rozhlas vysielal priebeh procesu o ktorý mali obyvatelia Slovenska živý záujem. Keď sa ukázalo, že Tisové odpovede na podráždené a miestami prihlúple otázky sudcu Daxnera sú tendenčné, rozumné a že získavajú na Tisovu stranu čoraz viac ľudí, tak na zásah Klementa Gottwalda z Prahy u Dr. Gustava Husáka bolo vysielanie zrušené.

19. marca 1947 po odznení záverečných prejavov bolo pojednávanie odročené a rozsudok vyhlásili až 15. apríla 1947. Rozsudok bol značne rozsiahly, mal 233 strojom písaných strán. Nakoľko obhajoba očakávala, že rozsudok bude vynesený v neprospech obžalovaného, v dostatočnom časovom predstihu pripravila žiadosti o milosť. Po prečítaní rozsudku sa predseda senátu opýtal odsúdeného Jozefa Tisa, či žiada o udelenie milosti. Tiso odpovedal, že obhajcovia v jeho mene už požiadali prezidenta republiky o udelenie milosti. Okrem prezidenta bola táto žiadosť zaslaná i vláde ČSR, ministrovi spravodlivosti, predsedníctvu SNR a povereníkovi SNR pre spravodlivosť.

17. apríla 1947 laický člen senátu Národného súdu Ľudovít Benada oznámil Ernestovi Žabkayovi, že prezident republiky žiadosť o milosť zamietol. Sám o tom píše: "Nechcel som, aby sa to Tiso dozvedel zo strohého vyhlásenia Benadu a podarilo sa mi túto správu oznámiť mu polohlasom. Dokonale sa ovládal a iba poznamenal: Zamietol, no dobre! Benada čítal enunciát rozsudku, pričom nevedel rozlúštiť niektoré cudzie slová a komolil komplikovanejšie vety, mýlil sa a celý akt vyznieval trápne. Potom prečítal rozhodnutie prezidenta o zamietnutí žiadosti o milosť a spýtal sa odsúdeného na posledné želanie. Súčasne mu oznámil, že v nasledujúci deň ráno 18. apríla 1947 o 5. hod. bude popravený obesením. Tiso odpovedal, že si žiada spovedníka jezuitu, potom, po krátkom zaváhaní sa opravil a vybral si kapucína. Zároveň vyslovil želanie, aby bol pochovaný podľa cirkevných obradov v Bánovciach nad Bebravou. Na Benadovu otázku, či si želá návštevu príbuzných odpovedal áno."

O 20. hodine toho istého dňa sa s odsúdeným naposledy stretli jeho obhajcovia: Dr. Grečo a Dr. Žabkay. Boli spolu takmer do polnoci. Krátko pred polnocou sa s nimi Tiso rozlúčil s tým, že od polnoci chce patriť len Bohu a pripravovať sa na smrť. Ešte pred tým ako odišiel sa ho Dr. Žabkay opýtal, či im chce zveriť svoj posledný odkaz.

Obhajca Žabkaj na to spomína takto: ...prisvedčil a dojatým hlasom so zvýšeným akcentom povedal: "Svornosť národa nech je pokrstená mojou obeťou. Cítim sa byť mučeníkom Slovenského národa a protiboľševického stanoviska!"