Slovenský štát 1939-1945

Životopis Andreja Hlinku 

Andrej Hlinka (* 27. september 1864, Černová, dnes časť Ružomberka - † 16. august 1938, Ružomberok) bol slovenský rímskokatolícky kňaz, politik, vedúca osobnosť slovenského národného hnutia. Andrej Hlinka bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Bol tiež spoluautorom Memoranda slovenského národa na Parížskej mierovej konferencii z 20. septembra 1919.

Život

Hlinka bol národovec, politik, publicista, prekladateľ. Používal pseudonymy Kostolan, Lipták, Mešťan, Výborník. Pochádzal z rodiny pltníckeho faktora. Mal osem súrodencov. Vďaka svojmu nadaniu a podpore učiteľa Jána Holdoša sa dostal na piaristické gymnázium v Ružomberku. Študoval tu v rokoch 1877-1880. V Ružomberku sa pod vplyvom profesora Karola Krčméryho národne uvedomil. Súčasne v ňom dozrelo rozhodnutie stať sa kňazom. V rokoch1881-1883 navštevoval vyššie gymnázium v meste Levoča. Roku 1883 ho prijali za klerika seminára v Spišskej Kapitule, kde študoval teológiu. Verejne upozornil na obmedzovanie používania slovenčiny v seminári. Kňazskú vysviacku prijal 19. júna 1889 z rúk spišského biskupa Juraja Császku. Jeho prvé kaplánske pôsobisko bolo v Zakamennom-Kline na Orave. V roku 1890 ho biskup preložil najprv do obce Liptovské Kľačany a odtiaľ do mestečka Tvrdošín. V r. 1892 dostal faru v liptovských Troch Sliačoch. Usiloval sa tu zlepšiť sociálne postavenie farníkov založením spolku striedmosti a založením úverového a potravného spolku. Organizoval osvetové prednášky a slovenské divadelné predstavenia. V čase pôsobenia na sliačanskej fare sa zapojil do politického života. Priťahovala ho Uhorská ľudová strana (Néppárt), ktorá sľubovala riešiť aj otázku nemaďarských národov Uhorska. Pastoráciou a sociálnou činnosťou si získal podporu nižších ľudových vrstiev. To sa ukázalo 22. marca 1905, keď ho zvolili za farára v Ružomberku hlasmi okrajových štvrtí mesta. Ako ružomberský farár bol súčasne členom mestského zastupiteľstva, kde poukazoval na korupciu a mrhanie s financiami mesta. Usiloval sa urobiť všetko v prospech svojich veriacich, ich náboženského, kultúrneho a národného povznesenia. R. 1907 sa stal zakladateľom peňažného ústavu Ľudová banka. (Funkciu predsedu jej správy prevzal až roku 1910). Už roku 1898 neúspešne kandidoval s programom Uhorskej ľudovej strany v ružomberskom okrese. Pod dojmom nesplnených sľubov sa s touto stranou v roku 1901 rozišiel. Zvolili ho do vedenia Slovenskej národnej strany. V práci pre týždenník Katolícke noviny od roku 1905 sa jeho bližšími spolupracovníkmi stali Ferdiš Juriga, Ferko Skyčák, Anton Bielek a František Jehlička. Jeho spolupracovník bol Vavro Šrobár a skupina okolo časopisu Hlas, ale aj Milan Hodža. 5. 12. 1905 sa stal spoluzakladateľom samostatnej strany pod názvom Slovenská ľudová strana. Strana vystúpila s programom všeobecného a rovného volebného práva, zrušením liberálnych cirkevných zákonov (povinný občiansky sobáš a štátne matriky), uskutočnenie národnostného zákona, boj proti úžere a vysťahovalectvu. S jej programom bola zvolená väčšina slovenských poslancov do uhorského snemu. Pred parlamentnými voľbami v máji 1906 verejne podporil kandidatúru Vavra Šrobára. Spišský biskup Alexander Párvy ho za to 4. mája 1906 suspendoval ab officio (od farského úradu) a 18. júna 1906 po obvinení zo svätokupectva pri získaní ružomberskej fary aj ab ordine (od výkonu kňazského povolania). 27. júna 1906 bol uväznený v Ružomberku. V politickom procese 26. novembra-6. decembra 1906 ho súdili spolu s 15 spoločníkmi. Jeho vystúpenia za základné práva slovenského národa označili za poburovanie Slovákov proti Maďarom. Odsúdili ho na 2 roky väzenia, 1 500 korún pokuty a 680 korún súdnych trov. Ešte pred  nastúpením do väzby došlo v jeho rodnej obci ku krviprelievaniu. Černovčania čakali, že bude prítomný pri posviacke ich nového kostola. Termín vysviacky sa určil v čase, keď prednášal na Morave a v Čechách. Pri pokuse o násilnú posviacku kostola 27. októbra 1907 došlo k Černovskej tragédii. Uhorskí žandári zastrelili 15 ľudí. Udalosť pred celým svetom odhalila brachiálnosť uhorskej liberálnej vlády a útlak slovenského národa. Hlinka si odpykal svoj trest vo väzení v Segedíne (30. novembra 1907 - 10. februára 1910). Počas väzby ho v ďalšom procese 4. mája 1908 v Bratislave odsúdili na rok a pol väzenia a pokutu 1 700 korún. Celkový trest bol neskôr upravený na 2 roky a 9 mesiacov väzenia. Počas väzby bol vedúcim prekladateľom Starého zákona do slovenčiny, ktorého vydanie pripravoval Spolok svätého Vojtecha. Vo väzení sa dozvedel, že Vatikán (Kongregácia snemu) 27. februára 1909 vyniesla rozsudok v jeho spore s biskupom Párvym. Suspenzia nebola potvrdená a Párvy ju musel zrušiť. Po roztržkách so slovenskými evanjelikmi a liberálmi vystúpil zo Slovenskej národnej strany. 29. júla 1913 v Žiline obnovil Slovenskú ľudovú stranu a stal sa jej predsedom. Prvá svetová vojna zabránila, aby strana vyvinula väčšiu činnosť. Po období krátkej pasivity sa od roku 1916 aktivizoval. V Ružomberku založil slovenskú kníhtlačiareň Lev, ktorej cieľom bolo nábožensky, kultúrne a národne formovať slovenského človeka. 24. mája 1918 na porade 25 významných slovenských politikov v Martine prispel k rozhodnutiu akivizovať sa pre česko-slovenskú orientáciu. Bol účastníkom a spoluzakladateľom Slovenskej národnej rady v Martine 30. októbra 1918, ktorá sa vyslovila za vznik česko-slovenského štátu. Stal sa členom jej výkonného výboru. Ako zakladateľ Kňazskej rady sa zaslúžil o konsolidáciu cirkevných pomerov na Slovensku počas štátneho prevratu. V dôsledku protikatolíckej orientácie vládnych kruhov v Česku i na Slovensku 19. decembra 1918 v Žiline bola na jeho pokyn obnovená Slovenská ľudová strana. Zastával v nej predsednícku funkciu až do svojej smrti. Základným bodom programu bola autonómia Slovenska v rámci Česko-slovenskej republiky, vychádzajúca z existencie samobytného historického slovenského národa. Autonomistický program sa opieral o Pittsburskú dohodu z 31. mája 1918. Keď nenašiel pre autonomistické požiadavky pochopenie u centralistickej československej vlády v Prahe, roku 1919 podnikol spolu s F. Jehličkom a Š. Mnoheľom cestu na mierovú konferenciu do Paríža, kde predložili otázku autonómie Slovenska na medzinárodné fórum. Po návrate na Slovensko bol zaistený a sedem mesiacov internovaný v Česku. Na slobodu ho prepustili až koncom apríla 1920, keď bol zvolený za poslanca. Pri oživení Matice slovenskej roku 1919 sa stal členom jej výboru a 4. novembra 1920 ho zvolili za predsedu Spolku svätého Vojtecha. Túto funkciu zastával až do roku 1938. Roku 1924 dostal titul pápežského komorníka a v roku 1927 sa stal apoštolským protonotárom. Slovenskú ľudovú stranu (od roku 1925 Hlinkova slovenská ľudová strana) volila v medzivojnovom období väčšina voličov slovenskej národnosti. Hlinka bol v rokoch 1918-1938 jej poslancom v pražskej poslaneckej snemovni a v rokoch 1921-1938 predsedom jej parlamentného klubu. Dokázal čeliť vonkajším i vnútorným pokusom rozložiť stranu. Prežil niekoľko pokusov o atentát (napr. 2. mája 1919 na fare v Ružomberku, 12. júna 1921 na zhromaždení v Krupine). Slabinou strany bol jej konfesionalizmus. Ukázal sa ako výborný organizátor a rečník. Pre jeho utrpenie za slovenskú vec, autoritu v strane a patriarchálny zjav sa stal živým symbolom zápasu za práva slovenského národa. Aj keď to nie je všeobecne známa skutočnoť, za svojho priameho ideologického následovníka považoval Karola Sidora. Dňa 25. apríla 1939, teda už po vzniku prvej Slovenskej republiky schválil Slovenský snem zákon č. 83/1939 Zb. Podľa § 1 tohto zákona Andrej Hlinka sa zaslúžil o slovenský národ. Táto veta bola vytesaná do kameňa a umiestnená v budove Slovenského snemu. Telesné pozostatky A. Hlinku boli najprv uložené na ružomberskom cintoríne a 31. októbra 1938 slávnostne prenesené do mauzólea pri ružomberskom farskom kostole. Pred príchodom Červenej armády ich v marci 1945 odviezli na neznáme miesto na Slovensku. Počas celého obdobia autonómie Slovenska a prvej Slovenskej republiky sa šíril Hlinkov kult. Jeho meno niesli organizácie Hlinkova mládež a Hlinkova garda, hoci Hlinka nemal vplyv na ich založenie ani vedenie. Po roku 1948 patril medzi tie slovenské osobnosti, ktoré mali byť vymazané z historickej pamäti národa.

…vždy som hlásal potrebu spojenia sa všetkých, ktorí na Slovensku žijú a chcú tu lepšiu budúcnosť. Vždy som si želal jednotný autonomistický front všetkých obyvateľov Slovenska. Dnes toto želanie dostáva určitejšie rysy. Sejba naša prináša dobrú úrodu. Myšlienka jednotného frontu všetkých autonomistov dozrela natoľko, že sa hlásia k nám Nemci, Maďari i Rusíni. Uznávajú prvenstvo Slovákov na Slovensku a vodcovskú úlohu slovenských autonomistov v boji za autonómiu i v budúcom autonomistickom Slovensku. Konrád Henlein uznáva veľkú úlohu katolicizmu v boji proti boľševicizmu, ktorý ohrozuje kresťanskú kultúru. Súhlasí s nimi, čo sa týka otázky práv samobytných národov, ktorým sa má ako celku priznať právna osobnosť. Ján Esterházy za Maďarov osvedčil sa, že uznáva vedúcu úlohu a vedúce postavenie Slovákov aj Rusínov. My tieto osvedčenia vítame a podobne osvedčujeme, že sa budeme držať zásady uni cuiqve suum. Každému, čo mu patrí. Len na tomto kresťanskom a spravodlivom základe bude možnosť skonsolidovať republiku a pomery, ktoré československé strany konsolidovať nevedeli. Skonsolidujeme ich my…

Keď sa jeho strana po Hlinkovej smrti s jeho zástupcom Jozefom Tisom na čele dostala v roku 1939 k moci a v prvej Slovenskej republike prevzala moc, stala sa z Hlinku kultová osobnosť nového režimu. Boli založené dve masové organizácie:Hlinkova garda, napodobenina nemeckej Sturmabteilung, a Hlinkova mládež, napodobenina nemeckej Hitlerjugend, s ktorými však ako presvedčený národny demokrat nemal ani po duchovnej stránke nič spoločné. Po obnovení Česko-Slovenska v roku 1945 a po príchode komunistov k moci bol Hlinka z dôvodu jeho negatívneho postoja ku komunistom a pražskému centralizmu zobrazovaný ako najväčší zločinec slovenskej histórie. Všetky diela, ktore o ňom vznikli v rokoch 1948 až 1989, musíme vidieť v tomto svetle. Po Nežnej revolúcii (1989) bol tento negatívny obraz upravený. V roku 1991 uverejnenej Slovak National Biography je napísané "one of the most significant personalities in modern Slovak history, a nationalistic Christian politician and representative of Slovak autonomic efforts". Jeho podobizeň zdobí dnes aj 1000-korunovú bankovku.