Slovenský štát 1939-1945

Alexander Mach 

Alexander Mach, pseud. Alexander Mach Mederský (* 11. október 1902, Slovenský Meder, dnes Palárikovo - † 15. október 1980, Bratislava) bol slovenský ľudácky politik a novinár.

Mach študoval v rokoch 1916-22 bohoslovectvo v Ostrihome a Trnave, no napokon sa rozhodol nestať sa kňazom. Od roku 1922 bol funkcionárom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. V rokoch 1926-1939 bol redaktorom a šéfredaktorom Slováka. Počas 20. rokov 20. storočia sa stal blízkym spolupracovníkom Vojtecha Tuku. Od roku bol 1936 členom vedenia HSĽS a vedúcim predstaviteľom tzv. radikálneho krídla. V rokoch 1938-39 sa podieľal na rozbití ČSR. Keď bol 18. októbra zriadený na Slovensku Úrad propagandy, Mach sa stal jeho šéfom (do r. 1940). 10. marca 1939 bol pri tzv. Homolovom puči spolu s ďalšími ľudáckymi predstaviteľmi zatknutý a prevezený do Čiech, no zakrátko bol prepustený. 14. marca 1939 slávnosti oznámil v rozhlase vyhlásenie slovenského štátu. V rokoch bol 1939-44 hlavným veliteľom Hlinkovej gardy, 1940-45 ministrom vnútra Slovenského štátu, 1940-44 aj podpredsedom vlády. Orientoval sa na tesnú spoluprácu s Nemeckom, bol zodpovedný za perzekúciu slovenských židov a protifašistického hnutia. V marci 1945 utiekol do Rakúska, Američanmi bol však vydaný do ČSR. V roku 1947 bol súdený spoločne s Jozefom Tisom a Ferdinandom Ďurčanským pred Národným súdom v Bratislave. Tiso i Ďurčanský boli odsúdení na trest smrti, vyhlásenie rozsudku nad Machom bolo odložené kvôli pľúcnej chorobe. Mach, napriek tomu, že sa očakával trest smrti, bol odsúdený na 30 rokov väzenia (neskôr trest zmiernený na 25 rokov) v roku 9. mája 1968 amnestovaný. Po amnestii žil v Bratislave a písal pamäti. Po prepustení z väzenia sa stretával s niektorými predstaviteľmi bývalej prvej Slovenskej republiky, napr. poslancom Pavlom Čarnogurským a spisovateľom Milom Urbanom.

Vzťahy s komunistickými intelektuálmi: Napriek tomu, že sa Mach podieľal na perzekúcii komunistickej strany, udržiaval koncom 30. a v prvej polovici 40. rokov vzťahy s niektorými predstaviteľmi ilegálnej KSS, napr. Gustávom Husákom, Vladimírom Clementisom a Lacom Novomeským. Je možné, že tieto vzťahy, rovnako ako i určité prejavy ľútosti pred Národným súdom, mu zachránili v r. 1947 život.